#FANTASTICKÝ víkend

Ako viete, objavila som sa v Gogovom videu vďaka súťaži Fanta. Ako to všetko bolo vám práve teraz napíšem :)










          Písal sa rok 2015... Ale nie :D bolo 20.8. kedy Gogo upladol video s názvom POĎTE LIETAŤ SO MNOU! SÚŤAŽ. Samozrejme ako väčšina ľudí nekukám na názov videa a zapla som ho. Vo videu som sa dozvedela, že ho oslovila Fanta so súťažou o let vo veternom tunely. Prvý pocit bol žiaden. Aj keď som bola potenciálny výherca (každý kto sa zapojí má nejaká šancu) tak mi ani nenapadlo, že by som sa do tejto súťaže prihlásila. Ďalej som to neriešila a žila si svoj život s vedomím, že sa ku Gogovi dostanem maximálne ako fanúšik (aj keď nie som ten typický fanda čo sa klepe ako ratlík keď ho vidí a dokonca nemám ani jeho plagáty vyvesené nad postelou).

         Cestou do mesta s Hamikom mi zavolal kamarát Marek, že či som videla Gogovo video. Odpovedala som kladne a on na mňa spustil lavínu myšlienok, ktoré som nevedela zachytiť lebo mi hučal motor autobusu pri hlave. Rozumela som len - Gogo - súťaž - ty -fotka - výherca. Stačilo mi týchto pár slov na to aby som mohla povedať jednoznačné NIE. Vážne :D ja som nechcela. Povedal mi (ehm rozkázal), že sa stretneme v meste a urobíme fotku. Celý čas som sa vo vnútri smiala na jeho naivite, že sa odfotím. Keď sme sa stretli tak som stále opakovala ako to nechcem vyhrať už len kvôli adrenalínovému tunelu. Ja a adrenalín sa rovná nechcite to ani vedieť. Nakoniec, vlastne sama neviem doteraz AKO, sme kúpili fanty a urobili fotku. Potom som začala tvrdiť, že nemám aj tak šancu :D proste som asi lahko ovplyvniteľný človek, čo je dosť smutné.

Po príchode domov sme vybrali najlepšiu fotku a upladla som ju na stránku Fanty. Ráno som sa zobudila so správou od Mareka, že fotka má 88 likov. Keď som na ňu klikla mala už 115. Na porovnanie, ostatné mali 0-25 palcov hore. Nechápala som čo sa deje, lebo ako jutuberka som nikde nespomenula, že som sa zapojila. Nechcela som to ani nikomu povedať lebo som nevedela či sa to bude vyberať podla počtu likov alebo sú tam nejakí porotcovia.

Na konci týždňa ma zverejnili ako víťazku týždennej súťaže a vyhrala som neuveritelných 24 litrov Fanty a selfie stick. Potom som ale zabudla, že to stále nie je koniec. Nejaký čas haloo okolo súťaže utíchlo. ZRAZU, akurát keď som vošla do IKEA, mi zavolalo nejaké divné české číslo. Hneď mi napadlo, že do kelu oni mi volajú, že som jutuberka a že si myslia že som podvádzala s likami na fotku a že teraz chcú odo mňa vrátiť Fantu ale my sme už polku vypili a čo teraz mám robiť? Pomaly som s tichým hláskom zdvihla telefón. ,,Dobrej den, volám vám ohladom výhri Fanta. Patrície?" UHM. Oni vedia kto som, oni si myslia že som podvádzala. ,,Áno, Patrícia B......."
,,VOLÁM VÁM PROTO, ŽE STE VYHRALA LET S GOGEM". Viete čo bola moja prvá reakcia? :D ,,Ale ja som to nechcela vyhrať". Nastalo ticho. Potom som sa rozkecala, že ok ďakujem, kedy? prečo? načo? ako? môže za mňa niekto iný lietať? :D Dohodli sme sa a už sme čakali len na vhodný termín.

Keďže Praha je pre mňa srdcová záležitosť, rozhodla som sa, že keď už mam umrieť, nech sa to stane v Prahe :D Ale nie, chcela som spojiť let s výletom, tak sme sa dohodli na Prahe, na čase a ja som mohla odpočítavať svoje posledné dni. ( :D ) .

SME V PRAHE! Povýletovali sme si, pokukali, pofotili, pomíňali, postretávali sa, natočili a užili. Prišla však nedela (deň Dé) a sním prišliel aj strach, nervozita a bolesť brucha. Cestu nám spríjemňoval Vaďák, s ktorým som sa tam stretla kvôli spolupráci. Cesta nám trvala asi 40 minút, tak som mala čas rozmýšlať nad svojím životom. Ale nee :D ježiš ja tu píšem ako by som mala umrieť :D Aj keď som sa tak občas cítila, snažila som sa na to nemyslieť. Nooo. Došli sme tam a ja som mala chuť umrieť. Pozerali sme sa skrz priesvitnú trubicu ako tam ludia lietajú. Začala som sa smiať, lebo mi to pripomínalo loto :D Volá Gogo: ,, Ahoj, už ste tam? Ja som na ceste a budem pár minút meškať, lebo taxík..." Okej v pohode, aspoň mám čas na útek.

Došiel Gogo. Ako ste mohli vidieť moju reakciu - žiadna. Teda, videla som Goga a tak som sa sním normálne zoznámila. Matne si to pamätám, lebo keď som v strese alebo nervózna alebo pracujem, tak si nič nepamätám. Proste nevnímam okolie. Pamätám si však moje pocity. Zase som sa prehovárala o tom, že ja tam proste lietať nebudem, že nakoniec za mňa pôjde Hamo. Verila som v to dovtedy, dokým som nebola v šatni a neobliekala si tie sexy monterky. Tam som si uvedomila, že už nie je cesty späť. Čakal nás "tréning", vysvetlenie a mohli sme ísť do neba. Do turbíny. V zákulisí sme si stihli ešte zavtipkovať a išlo sa na vec. Tak nervózna som nebola ani na maturite asi :D Bol tam hluk, stále sa tam niečo dialo, fúkalo tam (iba v trúbke ale aj tak ste to vnímali). Prišli posledné sekundy odpočítavania a bola som na rade JA. Práve teraz ako to píšem sa mi totálne spotili dlane takže to opäť prežívam :D vošla som do tunela a mala som pocit, že sa povraciam ale ten vzduch bol tak silný, že mi nešlo nič hore krkom. Spoznávala som nové okolité podmienky. Viac som analyzovala ako počúvala inštruktora tak som lietala ako sáčok. Doslova. Mimochodom, mala som ako jediná žltú helmu, takže predstavu LOTO euromilióny som splnila do posledného detailu. Inštruktor mi ukazoval nejaké prsty čo nám vysvetloval na  minútovom kurze. Spomenula som si len na slová, ktoré som povedala Gogovi : ,, keď som nervózna, nič si nepamätám" a to sa aj stalo :D Snažila som sa všetko robiť na čo som si spomenula ale nula bodov. Vypýtala som sa von a tak ma vyhodil odtial. Čakal ma ešte jeden len, pri ktorom som bola opäť presvedčená, že už nepôjdem :D zase do kelu som sa nechala presvedčiť. Už by som si fakt mohla dupnúť! :D Pred 2. letom som sa tam rozcvičovala, stihla som obúchať pár ludí okolo mňa (lebo v mojej hlave som tam bola sama) a spomenula som si čo znamenajú tie gestá, ktoré mi ukazoval inštruktor. KONEČNE! Prišiel 2. let. Vošla som dnu a inštruktor mi ukazoval 2 prsty. Čo to do kelu znamená?! Zase som všetko zabudla. Viacero ludí mi tam ukazoval niečo s nohami. Ani to som nepochopila. Zrazu som natiahla nohy a videla som ako sa inštruktor potešil, že som to pochopila. Troška som si sama polietala a vypýtala som opäť skôr von. Fakt mi stačilo. Po ukončení sme si niečo povedali, zasmiala som sa sama na sebe, natočili sme pocity z letu a mohli sme ísť domov :)

Cesta domov bola zaujímavá, keďže sme sa v tuneli stretli s jutuberom Martinom (český jutuber). Ludia sa chceli stále fotiť, tak ma to osobne troška zdržiavalo keďže sme mali hodinu do odchodu vlaku. Hodina - 40 minút cesty = 20 minút na vybranie batožiny, posledný Starbejs a presunutie sa do vlaku. Rozlúčili sme sa s chalanmi a spolu s Hamom a Gogom sme nastúpili do vlaku smer Bratislava. Bohužial Gogo si nestihol kúpiť miestenku, tak sedel o kupé ďalej ale nakoniec sme sa v BA stretli. Spolu sme pocestovali, rozlúčili sa a išli sme si po svojom. Dokým som mu nenapísala mail HAHAHAAAA. Ale to je už osobné, po čase sa dozviete aj o tomto :)

Takže toto je môj pohlad na celý trip. Nechcela som točiť vlog, radšej som si užila Prahu bez kamery a teraz vám o tom môžem napísať a opäť to prežívať. Som rada za to čo sa deje. Za to koho mám okolo seba. Za ludí, ktorý myslia aj na niečo iné ako na seba. Čiže ďakujem Marekovi, ktorý mi posunul výhru so slovami ty si jutuberka, musíš sa sním stretnúť. Ďakujem za svoju hanblivosť a sebavedomie (ktoré je fakt nízke), lebo keby že sa správam inak tak by to mohlo celé inak dopadnúť. Taktiež ďakujem Hamovi, ktorý je stále pri mne a podporuje ma v tom. A aj Fante a Gogovi, že urobili niečo takéto :)

Dúfam, že článok pobavil a zaujal. Bola by som rada, ak by som vám mohla podobné zážitky prinášať tu na blogu a nezoškareďovať si jutub nudnými videami :) Ďakujem za pozornosť a dúfam, že sa vidíme pri ďalšom článku :)

súťaž: https://www.youtube.com/watch?v=-x0uDEH--tE
výherná fotka:  https://goo.gl/YSddwf
video z letu: https://www.youtube.com/watch?v=gVEDonUwHwY